Jakub Goda

bloger a grafik

Živím sa tvorbou reklamných vizuálov, animácii a vizuálnych efektov. Bežne sa motám medzi filmármi a kreatívcami. Odkedy píšem, som čoraz viac v prostredí, ktorému nadávajú do kaviarne netušiac, že ono to je úplne obyčajná krčma.

Jakub Goda

Tabery namiešal pútavé kombo históriou tečúcej linky poprekladanej vysoko aktuálnymi esejami. Tie sú skôr rekapituláciu a zručným zhrnutím toho, čo už vo verejnej diskusii odznelo, nové pre mňa boli paradoxne niektoré staré citáty a parafrázy slávnych novinárov, politikov a lídrov našej spoločnej histórie. Keby sa na našich školách učil dejepis, občianska výchova a kritické myslenie tak, ako by sa mali, tak by väčšina maturantov malo prečítanú a prediskutovanú slávnu výmenu „o českem údělu” medzi Havlom a Kunderom, ktorá odznela po príchode tankov Varšavskej zmluvy v 68-om. Presne takéto momenty sú v knihe zachytené skrze myšlienky a slová ľudí, ktorí vyrobili ideu našej krajiny. Máme v histórii zopár postáv, ktoré by si zaslúžili byť kultom, hipsterským idolom a detským „keď budem veľký, chcem byť ako…”. Nie celkom sa to deje, možno aj preto, že sme príliš zaťažení diskusiami o Slovanoch a o “alternatívnej” histórii. Erik Tabery si to všíma, ale zároveň presúva pozornosť tam, kde by mala byť, keby časti národa nepripekalo. Opuštěná společnost (Erik Tabery, 2017)

Opuštěná společnost

Ďalšie odporúčania


Takýchto kníh je veľmi málo: nenápadných, pomalých a tichých. Pritom brilantne skomponovaných a zoštylizovaných. Jemnú a minimalistickú horskú baladu rakúskeho spisovateľa Roberta Seethalera Celý život o obyčajnom živote nenápadného človeka Andreasa Eggera najpresnejšie vystihuje tento zlomok: „Úplně na závěr svůj nový domov obehnal nízkým plotem a vyrobil branku z latí, a to pouze proto, aby ji jednou mohl otevřít případnému návštěvníkovi.“ Celý život (Robert Seethaler , 2017)

Celý život

Čítať knihu, nájsť si na ňu čas je pre mňa v poslednej dobe zložité. Uprednostňujem metodické materiály, odborné články, resp. blogy s témou, ktorá sa ma bytostne týka. A to je téma „Rómovia.“ Aj napriek tomu, že s rómskymi deťmi a ich rodičmi pracujem 17 rokov, stále sa mám čo učiť. Rešpektujem názory Janette Maziniovej Motllovej (jej knihu „Cigánka“ som čítala na jeden šup). Jej objasňovanie mentality, identity, kultúry a jedinečnosti korešponduje s mojou skúsenosťou. Vďaka tejto knihe viem, prečo sa niekedy veci dejú tak, ako sa dejú. Vždy, keď sa objaví článok súvisiaci s danou témou, prečítam, prehodnotím a diskutujem o ňom. S kolegyňami, ale aj doma. Žijem v lokalite, kde je rozprávať o tejto téme dôležité. Cigánka (Janette Maziniová, 2018)


Mám nepríjemný pocit, že sa po poslednej kapitole zbalíš a ujdeš do lesa, hovorí mi moja žena Katka vždy, keď začnem čítať knihu o samotároch alebo návratoch k prírode. Takto ju s knihou na kolenách vystraším približne dvakrát za rok. Kniha Paola Cognettiho Divoký kluk bola jednou z nich. A bola jednou z najlepších. Nie je to totiž len zbeletrizovaná obhajoba samoty a prírody. Cognetti rozpráva o hľadaní dávnych a stratených častí samého seba, o úcte k ľuďom či o rozpakoch, ktoré cíti, keď vstupuje cudzím ľuďom do životov. Fajn témy na premýšľanie, aj keď práve nie ste v lese. Píše úprimne, bez zbytočnej drámy a klišé obrazov podobných diel, v ktorých napríklad Alexander Supertramp páli peniaze na dôkaz svojej slobody. Do lesa som napokon po dočítaní neušiel. Opäť však o niečo hlbšie rozumiem ľuďom, ktorí doň ušli a hľadajú skúsenosť so samotou. V neposlednom rade som po knihe dostal obrovskú chuť žiť svoje bežné dni o niečo skromnejšie. Divoký kluk (Paolo Cognetti, 2018)

Divoký kluk