Román o posledných rokoch pohnutého života Štefana Krčméryho, zasadený do prvej polovice 50-tych rokov minulého storočia, opierajúci sa o dobové reálie. Povedz slovo čisté (Anton Baláž, 2017)

Síce smutné, ale pritom krásne čítanie. Hneď na prvej strane útleho románu zistí Arvidova matka, že má rakovinu a odchádza na malý ostrov, kde kedysi celá rodina trávila dovolenku. Arvid cestuje za ňou, no vo svojom vnútri cestuje časom a spomína na menej či viac dôležité okamihy svojho života, ktorý je síce inak, ako ten matkin, ale tiež v troskách. Rieka času tečie neúprosne a obaja hľadajú cestu k tomu druhému i cestu k pochopeniu svojich vlastných životov. Pettersona som predtým nepoznal, no už chápem, prečo dostal za túto knihu najprestížnejšie ocenenie za knihu v niektorom zo severských jazykov – Literárnu cenu Severskej rady. Vnútri mi ešte dlho zostal smutnokrásny pocit. Proklínám řeku času (Petterson Per, 2015)

Rozprávač tohto príbehu z ďalekej budúcnosti je „liberatívny konzervál“ a už len tento zdanlivo bizarný fakt nás obratom vracia do zvráteného politického dneška, takže sa nenecháme zmiasť sci-fi rekvizitami. Dej sa síce naoko odohráva v niektorom z budúcich tisícročí, keď napríklad záchod nazývajú eufemisticky „miestnosť šťastia“ a peniaze zo záhadných dôvodov „manitú“, ale pritom ide o maskovaný sarkasticko-satirický obraz súčasnosti. Text je plný viac-menej vtipných slovných novotvarov, ktorých pravý zmysel vychádza najavo postupne a ktoré museli prekladateľku potrápiť, ale námaha stála za to. A hoci neznášam dobrodružné príbehy a najmä sci-fi, Pelevin ma pred rokmi zaujal Helmou hrôzy, takže som nadšene zhltol aj túto dystopickú utópiu, kde je budúcnosť poskladaná z pomotaných a rozsekaných súčiastok najstaršej i menej starej minulosti – ale tak to zvyčajne býva. Škoda, že posolstvo knihy je sporné a niektoré autorove nápady a žartíky zabavili zrejme najmä jeho samého. Ale veď aj to stojí za zamyslenie a pozorné čitateľské preskúmanie! S.N.U.F.F. (Pelevin Viktor, 2015)

Aké frustrujúce je nechápať a byť nepochopený? A zároveň ako nás obmedzuje naša snaha všetkému porozumieť a retarduje zjednodušované vykladanie života, ľudského konania a citov v mene (ľahšieho) pochopenia. Phillips uvažuje o Kráľovi Learovi či Othellovi a píše o tom, že radšej svet „zavraždíme, akoby sme sa mali vystaviť zmene“ a že rodičia by nemali očakávať, že im bude dávať zmysel, do koho sa ich deti zamilujú. „Stojí za to zamyslieť sa, aké hranice budú musieť brániť tí, ktorí netúžia vždy pochopiť. A či im to prejde.“ Čo nám uniká (Chvála nežitého života) (Phillips Adam, 2015)