Andrej „Demeter" Adamčák

e.t.c store, Rádio_FM

Andrej Demeter Adamčák je kníhkupec a hudbokupec a aj občasný DJ Rádia_FM. Nič nenapísal. Číta, počúva, varí a do lesa chodí.

Andrej „Demeter" Adamčák

Emanuele Trevi je taliansky spisovateľ a kritik, ktorého životná skúsenosť s pôsobením vo Fonde Piera Paola Passoliniho prinútila napísať knihu. Zábavnú, znovuobjavujúcu nielen kontroverzného umelca, ale aj Passoliniho vzťah s Laurou Betti, šéfkou fondu. Intenzívne čítanie je aj o písaní: súčasťou románu je sprístupňovanie a analýza Passoliniho nedokončeného románu Nafta. Emanuele Trevi za túto knihu dostal ocenenie Európskej únie za literatúru.  Niečo napísané (Trevi Emanuele, 2015)

Niečo napísané

Ďalšie odporúčania


Vždy som rád, keď môžem dať tip na slovenskú knihu. A Zadné izby ma oslovili ako máloktorý domáci debut. Bariccovsky malebný štýl, silné, vtipné, no nie prvoplánové bonmoty a príbehy o tom, čo skrývame v zadných izbách svojej mysle, sú skutočne príjemným čítaním. Zadné izby (Sabuchová Alena, 2016)

Zadné izby

Choroba, staroba, smrť. Napriek týmto ústredným témam štyroch Sacksových esejí je Vďačnosť pôvabná a krásna. V jednej z nich vyjadruje radosť z toho, že nie je mŕtvy, že je jednoducho vo svojich osemdesiatich rokoch šťastný, že žije, a to aj napriek tomu, čo všetko ľutuje – premrhaný čas či svoju plachosť. Konštatuje, že netúži po nesmrteľnosti, chce len to, aby niektoré jeho knihy prehovárali k čitateľom aj po jeho smrti. Z jeho slov cítiť vyrovnanosť, jas a pokoj, a hoci vraví, že sa vzdialil svojmu životu, nie je to nič negatívne – intenzívne ho prežíva a uvedomuje si jeho prepojenosť. Cítiť aj smútok spôsobený stratou nenahraditeľných blízkych priateľov a vrstovníkov. Básnik medicíny Oliver Sacks píše nádherne o vďačnosti. Veď mal vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)

Vďačnosť

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)