Alexander Balogh

redaktor

Alexander Balogh po absolvovaní štúdia chémie pôsobil ako výskumný pracovník a pedagóg na Lekárskej fakulte UK. Neskôr pracoval v niekoľkých médiách a reklamnej agentúre, od roku 1993 do konca roku 2014 bol v denníku SME, v súčasnosti je redaktorom oddelenia kultúry Denníka N.

Alexander Balogh

Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)

Ďalšie odporúčania


Únavu materiálu od Mareka Šindelku som otvorila v jedno nedeľné ráno a nemohla som ju odložiť, kým som ju celú nedočítala. Niečo som narýchlo uvarila a utekala som ku knihe. Pamätám si, ako som sa zavrela do izby a nekomunikovala som ani s mojím mužom, ani so synom. Nevedela som, o čom príbeh bude, len mi ju kamarátka strčila do ruky, vraj si to mám prečítať. Dobre, že som nevedela. Asi by som si ju nechala na inokedy, posúvala by som ju práve pre tú ťažkú a nesmierne aktuálnu tému... A tak som sa nevedomky nechala vcucnúť príbehom, nad ktorým sa nedá prestať premýšľať, ktorý vás neprestane mátať dlho po tom, čo dočítate poslednú vetu. Únava materiálu (Šindelka Marek, 2016)

Únava materiálu

(Zatiaľ) jediná kniha čerstvého víťaza Man Bookerovej ceny v češtine či slovenčine. Parádne poviedky, plné originálnych nápadov a nevšedných postáv. Desátého prosince (George Saunders, 2015)


Niekoľko rokov za sebou si dávam predsavzatie, že prečítam všetky knihy z finále súťaže Anasoft Litera. Ešte nikdy sa mi to nepodarilo. Tento rok som zatiaľ stihol historický román Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom a horor Trhlina od Jozefa Kariku. Zo žánrovej literatúry mám najradšej detektívky a je možné, že to, čo mi v Karikovej knihe pripadalo ako klišé, je v skutočnosti kánonom mysteriózne hororového žánru. Aj napriek tomu sa mi stránky knihy Trhlina otáčali ľahko a jej hrdinov som do Tríbečských húštin nasledoval s nedočkavosťou. Bál som sa o nich, bál som sa s nimi. A tak to má pri tomto type literatúry byť. Nedeľné šachy s Tisom vo mne vzbudzovali iný druh strachu. Úzko mi prišlo, keď  som si uvedomil, koľko  postojov a argumentov neľudských ľudákov je znova súčasťou našej každodennosti. Ten pocit umocňoval fakt, že sa príbeh odohráva na miestach, kde som strávil prvých osemnásť rokov svojho života a rozprávačka Anička Žitňanská  bola ako Anča Iciková súčasťou urbánnej mytológie môjho rodiska.   Lavríkovi sa podarilo z bubáka, ktorým mamičky v Bánovciach nad Bebravou strašili svoje neposlušné deti, urobiť živého človeka. Určite mu k tomu pomohla poctivá historická práca v archívoch a pri rozhovoroch s pamätníkmi. Ale kľúčovým je štýl. Lavrík pracuje s faktografiou tak, že premieňa suché historické údaje na živý obraz. Na ten obraz síce nie je pekný pohľad, ale je to pohľad potrebný, pretože je pravdivý. Nedeľné šachy s Tisom (Silvester Lavrík, 2017)

Nedeľné šachy s Tisom