Albert Marenčin

vydavateľ

Albert Marenčin

Keďže práca vydavateľa vypĺňa takmer všetok môj voľný aj pracovný čas, občas sa začítam v knihách o podnikaní a snažím sa pochopiť, čo robím zle. Táto kniha ma trochu ukľudnila. Pochopil som, že aj keď žijem a pracujem chaoticky, bez plánu a "proti všetkým pravidlám", nemusí to byť ani v biznise katastrofa. Dokonca ma tá kniha inšpirovala natoľko, že už nejaký čas pozorujem, kto všetko v mojom okolí je PUNK. Punkové podnikáni (James Watt , 2017)

Punkové podnikáni

Ďalšie odporúčania


„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Manuál pre upratovačky

Prežívame zvláštne časy. Niekoľko stoviek kilometrov od našej krajiny sa bojuje a my naďalej žijeme svoje životy – oslavujeme narodeniny našich blízkych, strachujeme sa o nich, keď ochorejú, chodíme na prechádzky, k jazeru, na chaty či do letných domčekov, nakupujeme, čítame romány... No čítame aj noviny a správy o vojne v Sýrii, ktorá trvá už niekoľko rokov, o konflikte na Ukrajine, o nových lídroch Európy a sveta. Cítime niekedy pocit viny za to, aké privilegované je naše bytie? Ľutujeme iných, tých menej šťastných, dostatočne? A čo vlastne máme robiť, keď ľudia okolo nás trpia? Tieto otázky mi napadli, keď som čítala vojnové denníky, ktoré si písala moja obľúbená autorka z detstva, Astrid Lindgrenová. V čase, keď sa celý svet zmietal v konflikte, žila v neutrálnom Švédsku a o zverstvách páchaných v okolitých krajinách sa dozvedala z novín a z korešpondencie tých, ktorí prežili. Čo robiť, keď vami lomcuje ľútosť a hrôza, pretože mierumilovné Fínsko práve bombardujú, zomierajú tam nevinní ľudia, no vy a vaša rodina máte šťastie a strasti vojny nezažívate? Úžasné svedectvo z otrasnej doby, ktoré si treba prečítať. Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945 (Lindgrenová Astrid, Ekman Kerstin, Nyman Karin, 2017)

Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945

Aké frustrujúce je nechápať a byť nepochopený? A zároveň ako nás obmedzuje naša snaha všetkému porozumieť a retarduje zjednodušované vykladanie života, ľudského konania a citov v mene (ľahšieho) pochopenia. Phillips uvažuje o Kráľovi Learovi či Othellovi a píše o tom, že radšej svet „zavraždíme, akoby sme sa mali vystaviť zmene“ a že rodičia by nemali očakávať, že im bude dávať zmysel, do koho sa ich deti zamilujú. „Stojí za to zamyslieť sa, aké hranice budú musieť brániť tí, ktorí netúžia vždy pochopiť. A či im to prejde.“ Čo nám uniká (Chvála nežitého života) (Phillips Adam, 2015)

Čo nám uniká (Chvála nežitého života)