Albert Marenčin

Vydavateľ

Vyštudoval matematiku. V roku 1993 založil vydavateľstvo Prístrojová technika, ktoré dodnes existuje pod názvom Marenčin PT.
Albert Marenčin

Keďže práca vydavateľa vypĺňa takmer všetok môj voľný aj pracovný čas, občas sa začítam do kníh o podnikaní a snažím sa pochopiť, čo robím zle. Táto kniha ma trochu ukľudnila. Pochopil som, že aj keď žijem a pracujem chaoticky, bez plánu a „proti všetkým pravidlám", nemusí to byť ani v biznise katastrofa. Dokonca ma tá kniha inšpirovala natoľko, že už nejaký čas pozorujem, kto všetko v mojom okolí je PUNK. Punkové podnikáni (James Watt , 2017)

Punkové podnikáni

Ďalšie odporúčania


Skutočný príbeh z obdobia kalvínskej totality. Pripomína to stredoveké krimi či rozprávku s predstaviteľmi zla a jedným odvážnym hrdinom, ktorý stavia ľudské svedomie proti násiliu, jedinca proti mase, slobodu proti autoritárstvu. Stefan Zweig pripomínal príklad Castellia, ktorý sa postavil Kalvínovi, pár rokov pred tým, čo Hitler posunul hranice poznaného teroru. A my dnes čítame Zweiga, ktorý čítal Castellia a obzeráme sa, z ktorej strany vyskočí ďalšia výzva pre naše svedomie. Svědomí proti násilí (Stefan Zweig , 2018)

Svědomí proti násilí

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)


Prvá poviedka zo zbierky Osem percent ničoho, ktorú Etgar Keret pre vydavateľstvo Artforum zostavil sám, sa volá Potrubie. Potrubie je vôbec prvý text, ktorý Keret napísal. Potrubie je o mladom chlapcovi, ktorý vo svete nenašiel prijatie a tak si našiel cestu do neba. Poviedka je láskavá a smutná, s kúzlom uprostred. A za týmto uprostred – je to veľmi krátka poviedka – nasleduje „rozuzlenie“. Malý uzlíček, klbko nadprirodzeného je pekne rozpletené, vysvetlené, dopovedané do posledného možného. Človek sa neubráni myšlienke, možno ho prepadne i pocit sklamania, prečo mu autor nenechá aspoň kúsok nevysvetleného, kúsok tajomstva a možno i hádanky. Prečo musí poznať odpoveď na všetko a poznať ju kvôli tomu, že si autor „neodpustí“ niečo nedopovedať? Prečo mu bola odopretá možnosť niečo nájsť, azda aj objaviť? Odpoveď sa nachádza v záverečnej časti knihy, v slove o autorovi: „Prvú poviedku Potrubie (hebr. Cinorot) napísal počas vojenskej služby po samovražde svojho najlepšieho priateľa.“ Nie je to čitateľ, kvôli komu Etgar Keret toľké dopovedal. Osem percent ničoho (Etgar Keret , 2017)

Osem percent ničoho