Reportáže


Milujem cestovanie na málo známe miesta. Ešte radšej mám pocit autentického zážitku z krajiny, v ktorej som. Žiadne hotelové komplexy a rezorty. Radšej zabudnuté miesta s ozajstnými ľuďmi, ktorých ešte turizmus nepoznačil. Verím, že je nás takých veľa, ktorí toto naše vlastné objavovanie sveta majú radi. Neuvedomujeme si však, čo týmto objavovaním tajných miest sveta, ktoré navštevujeme, v konečnom dôsledku spôsobujeme. A to je veľmi dôležité posolstvo knihy Vitajte v raji. Odporúčam ju všetkým, ktorí túžia po cestovateľských zážitkoch, aby sme si boli vedomí toho, ako tento svet meníme. Vitajte v raji (Jennie Dielemans, 2016)

Vitajte v raji

Kniha o vyrovnávaní sa so znásilnením je silnou výpoveďou ženy, ktorá svoju dvadsaťročnú traumu pretavila do príbehu. V prvej časti knihy je veľmi podrobne popísané samotné znásilnenie a následné prežívanie, ale paradoxne autorka nedala možnosť podrobnejšie nahliadnuť do svojho vnútra, do toho, čo prežívala nasledujúcich 20 rokov. Naopak v druhej časti dovoľuje, aby sme nazreli do jej vnútra popri tom, ako sa ponára do života muža, ktorý ju znásilnil. Hoci je už mŕtvy, snaží sa pochopiť jeho konanie, aby sa cez porozumenie jeho činu mohla vyliečiť zo svojej traumy. Je to ďalšia z absyntoviek, ktorá výborne ukazuje zlo a pôvod zla. Nájdem si ťa (Joanna Connors, 2017)

Nájdem si ťa

Pred rokmi som ju v anglickom preklade (Shadow of the Sun) dostala do daru od poľských kamarátov a lepší darček si neviem predstaviť. Úžasný vhľad do rozmanitého afrického vesmíru, ktorý tvoria tisícky kmeňov, etník, kultúr, mnoho bolesti, mnoho radosti, kontrastov a krás. Výber najlepších reportáží, postrehov a príbehov, ktoré Kapuscinski odžil a neopakovateľným spôsobom zachytil počas vyše 40-tich rokov pôsobenia v Afrike ako zahraničný korešpondent. Akoby bol jedným z domácich, s pokorou a vnímavo nám približuje ich zmýšľanie, pocity, každodenné i politické reálie, zdôrazňujúc nemožnosť definovania tejto spletitej mozaiky akým Afrika je, často v západnom vnímaní veľmi zjednodušovanej a splošťovanej. Teším sa, že ju teraz vydavateľstvo Absynt prinieslo slovenským čitateľom. Jedna z najlepších kníh, aké o Afrike existujú. Eben (Ryszard Kapuściński , 2016)

Eben

"Pche, Gelnica. Smolník si treba ísť pozrieť, Smolník!" Hovorí kedysi pred rokom 2005 na ulici v Mníšku nad Hnilcom starší pán rakúskemu spisovateľovi Gaussovi. V miestnom rozhlase hrá Smetana alebo Dvořák. Ja mám v tomto momente naotvárané záložky s Google street view a prechádzam Chmeľnicu, Nálepkovo, Hniezdne, Huncovce a Švedlár. Karl-Markus Gauss totiž prešiel dediny a mestá s historickými nemeckými menšinami a svoje zážitky veľmi láskavo spísal do knižky Roztratení Nemci. Celá tretina knihy je pritom o území toho, čo si tieto desaťročia nazývame Slovensko. Zvyšok je o Litve a Ukrajine. Rozumiem, že mám pre lokálnu históriu možno kúsok väčšie nadšenie, ale to len preto, že čím viac viem, tým mi príde smiešnejšie aké zaujímavé a farebné veci nevieme o miestach, kde žijeme. 'Kýže Slovák si ty? Odsunutý, alebo si odsúval? Nikto nevie. Rakušák akýsi, Gauss, ale v knižke chytá všetko, čo je aktuálne aj dnes. O tom ako Maďari nadávali na sedliackych Slovákov, Slováci na arogantných Maďarov, Nemci na zlodejských Slovákov a všetci na Rómov. Rovnako sa dozviete aj také nie nepotrebné veci, ako že chmeľničtina je od potokš vzdialená asi ako holandčina od nemčiny. Celé je to aj o tom, ako samých seba udržujeme v nevedomosti, aby sa náhodou neroznieslo, že storočia tu ľudia hľadali náboženskú slobodu, živobytie a veru ju aj našli. A celé sa to mohlo diať po rusnácky, maďarsky, chmeľnicky, slovensky, a všelijak inak. (miesto: Smolník) "Má to byť veľká omšam ale kňaz všetko, čo robí vykladá po slovensky?" "No a mala by byť teda omša po nemecky alebo po mantácky?Veď sama vravíte, že by mu potom už skoro nikto nerozumel." "Nie po nemecky, ani po mantácky, ani po slovensky." "Ale?" Všetko sa to dozviete v Absynt - reportážna literatúra / Roztratení Nemci, K-M. Gauss, preklad P. Thomay Potrebujete zakúpiť, hutná láskavá a realistická reportáž. Treba proste. Roztratení Nemci (Karl-Markus Gauss , 2017)

Roztratení Nemci

Tvárou v tvár, od jedného prahu k druhému, počúvať a nezblázniť sa. Pani Alexijevič má môj nekončiaci obdiv. Táto veta však vyznieva duto, prázdno, pretože ide hlavne o ľudí. O tých, ktorí si prešli toľkými vecami, že sa mi z toho krúti hlava, zdvíha žalúdok... Napriek tomu prehovorili. Pomenovali, ukázali, pochopili, aj nepochopili. Prijali aj odmietli. Nikdy sa to pre nich neskončí. Zažili úplne inú vojnu, o akej dovtedy vedeli. Desivá predstava krásneho nepriateľa a opakujúca sa otázka, kto to vlastne sme, my, ľudia? Černobyľská modlitba (Svetlana Alexijevičová , 2017)

Černobyľská modlitba

​Vrah z mesta marhúľ sa začína rozprávaním ženy, ktorej muž sa zúčastnil puču proti prezidentovi Erdoganovi. Rozprával sa s ňou poľský reportér Witold Szablowski a rozprával sa aj s Turkami protestujúcimi v parku Gezi za stromy, sex a slobodu. S majiteľom obchodu, ktorý tvrdí, že prezident krajinu ekonomicky potiahol či bohatou Istanbulčankou, ktorá nástojí na tom, že Erdogan nie je žiadny Mubarak. Kniha je zborníkom reportáží o toľko diskutovanej krajine. Bez zbytočného údivu, len prikladá hlasy jeden vedľa druhého. Toto spojenie so svetom cez reportáže sme načas stratili. A Absynt nám ukázal, že Boris Filan a blogy z letných dovoleniek to nenapravia. Že autor z regiónu sa spýta na to, na čo by sme sa aj my pýtali a ukáže nám svet zo správ a hoaxov ako obývaný ľuďmi, s ktorými sa dá rozprávať pri stánku s čajom a köfte.​ Vrah z mesta marhúľ (Witold Szablowski , 2017)

Vrah z mesta marhúľ

Momentálne som dočítala dve skvelé publicistické knihy z vydavateľstva Absynt. Tá prvá je Papuša Angeliky Kuźniak o cigánskej poetke z Poľska. Ako vysvetľuje autorka, samotná Papuša si želala, aby ju volali Cigánka, a nie Rómka. Papuša učarovala svojimi veršami aj slávnemu poľskému básnikovi Julianovi Tuwimovi. Len ako chuťovku pridávam jeden jej verš: „Och, aké krásne je čučoriedky zbierať ako cigánske slzy v lese." Jej životné osudy sú tiež fascinujúce a navyše sú Angelikou Kuźniak napísané strhujúco a zároveň citlivo a inteligentne. Papuša (Kuźniak Angelika, 2017)

Papuša

Rusko rozumom nepochopíš. Putin je Rusko. Po prečítaní knihy Všetci mocní Kremľa síce Rusko, ani Putina nepochopíte, ale dozviete sa o nich a o fungovaní moci dosť, aby ste si vytvorili vlastný obraz. Povinné čítanie pre všetkých rusofilov. Všetci mocní Kremľa (Zygar Michail, 2016)

Všetci mocní Kremľa

Je to zarytý nepriateľ demokracie a dokonalý geopolitický stratég, ale možno nemá v hlave všetko v poriadku. Niečo v podobnom duchu sa často hovorí o Vladimírovi Putinovi. Knihu Všetci mocní Kremľa mi odporučil Marián Leško s tým, že je v protiklade k uvedeným tvrdeniam a odhaľuje, ako to vo vzťahu Putina a moci v skutočnosti je. Je to uveriteľná a mimoriadne čítavá interpretácia tohto vzťahu. Chýba v nej len odpoveď na otázku, kto ak nie Putin je vrchným generálom hybridnej vojny Ruska proti demokratickému Západu. Všetci mocní Kremľa (Zygar Michail, 2016)

Všetci mocní Kremľa

Emailová komunikácia ako literárny žáner? Nuž tak. Keď sociológovi židovského pôvodu Fedorovi Gálovi napísal Matej, prívrženec nacionálneho socializmu, vyzeralo to spočiatku len na vynútenú prestrelku. Korešpondencia však pokračovala a pretrvala – roky. Skôr než o hľadaní pravdy bola, verne svojmu názvu, nazeraním cez plot. A tam, ajhľa, človek. Cudzí, v zlých časoch na odstrel, ale predsa človek. Medzi oboma aktérmi debaty vznikne časom zvláštne puto, hoci ani na chvíľu nepoľavujú z obrany svojho územia. Čítanie je to chvíľu mrazivé, chvíľu ľudsky milé i vtipné a vďaka výbornej štylistickej zručnosti oboch spoluautorov mu nechýba literárny presah. Zvláštne dielko prinesené dobou, v ktorej sme zrazu nútení konfrontovať sa s neonacizmom v štátnom parlamente. Cez ploty (Gál Fedor, Matej, 2016)

Cez ploty

Svetlana Alexijevič má talent počúvať. Preukazuje ohromnú odvahu i skromnosť zároveň. Je vytrvalá, no pri čítaní ju nevnímame. Vojna nemá ženskú tvár je kniha tvrdá a nástojčivá. Čítate ju v električke a je vám ľúto vystúpiť, lebo cítite zodpovednosť voči ženám, ktorých príbehy sú azda neprenosné, ale je nutné ich vypočuť do konca. Svetlana Alexijevič je v hľadaní pravdy nekompromisná rovnako ako vojna, ktorá sa nedelí na mužskú a ženskú. Ani dievčatá v mojom veku, ktoré dobrovoľne odchádzali na front, kompromis nepoznali, vojna i smrť boli všadeprítomné a nebolo výberu. Mám dvadsať rokov a študujem. Vtedy by som možno bola tankistkou, pilotkou, ostreľovačkou – veteránkou, slová, ktorých ženský ekvivalent vymyslela sama vojna. V tejto knihe je obsiahnutá nekonečná ženská bolesť i sila. Povinné čítanie. Vojna nemá ženskú tvár (Svetlana Alexijevič, 2015)

Vojna nemá ženskú tvár