Nie je opica ako opica

Lucia Kršková, Barbara Kršková

Hravá, plne ilustrovaná a interaktívna encyklopédia pre deti od 6 – 7 rokov. Autorky Lucia Kršková a Barbara Kršková v krátkych textoch, ktorými sú skôr nevšedné zaujímavé informácie zo života vybraných primátov, predstavujú deťom jednotlivé druhy poloopíc, opíc a ľudooopov. Čitateľov sprevádza v knižke malá opička, ktorá sa rozhodla urobiť poriadok v tom, aby deti nehádzali všetky opice do jedného vreca. Postupne im rozpráva o jednotlivých druhoch a nakoniec si pre čitateľov pripravila i zopár vedomostných úloh.


Egreš vydal svoju tretiu knižočku, a bude od Egrešu tretia, ktorú budete chcieť mať doma na polici. Tak ako pri prvých dvoch, aj tu ide o naozaj atraktívnu knihu, ktorá je svojimi ilustráciami veľmi osviežujúca, no pritom vlastne trochu „iná". A tak ako doteraz, aj táto je takým precíznym kusom tlačoviny (parádny papier, veľmi pekný font), že sa s vami pri otáčaní stránok bude rozprávať. Ide takmer o encyklopédiu o opiciach z autorskej dielne mamy etologičky a dcéry ilustrátorky, a nájdete v nej celú kopu zvláštnych a zaujímavých detailov zo života opíc. Kombinácia obrázkovej knihy a literatúry faktu je magická: detivsa cez ňu učia o svete okolo nás, no vďaka ilustráciám sú všetky fakty naplnené životom. Samozrejme, nečakajte kompletné informácie na úrovni encyklopédie, úlohou tejto knihy nie je suplovať učebnice a príručky. Avšak plní zásadnú úlohu, ktorá uniká takmer každej našej učebnici: vzbudzuje chuť vedieť viac. Vraj pre deti približne od šesť, no listovať bez čítania si ňou budú aj minideti,va listovať s čítaním a obdivovaním zase najstarší rodičia. To je kniha, ako má byť: rastie s vami. Poklad. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)


(Nielen) knižky z dielne Egreš sú vždy veľkým vizuálnym dobrodružstvom. V poslednom čase k nim pribudla táto novinka, ktorá malým a možno aj veľkým čitateľom ukáže, že Nie je opica ako opica. Dozviete sa, ktoré z nich, tak ako my, používajú toaletný papier či bylinkový šampón, navzájom si do očí strkajú prsty, obľubujú kúpanie v bazéne alebo dokonca to, ktorá bola prvou opičou kozmonautkou. Tieto zaujímavosti sprevádzajú kúzelné ilustrácie, a tvoria tak spolu naozajstné dobrodružstvo pre všetkých. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)

Ďalšie odporúčania


Pred rokmi som ju v anglickom preklade (Shadow of the Sun) dostala do daru od poľských kamarátov a lepší darček si neviem predstaviť. Úžasný vhľad do rozmanitého afrického vesmíru, ktorý tvoria tisícky kmeňov, etník, kultúr, mnoho bolesti, mnoho radosti, kontrastov a krás. Výber najlepších reportáží, postrehov a príbehov, ktoré Kapuscinski odžil a neopakovateľným spôsobom zachytil počas vyše 40-tich rokov pôsobenia v Afrike ako zahraničný korešpondent. Akoby bol jedným z domácich, s pokorou a vnímavo nám približuje ich zmýšľanie, pocity, každodenné i politické reálie, zdôrazňujúc nemožnosť definovania tejto spletitej mozaiky akým Afrika je, často v západnom vnímaní veľmi zjednodušovanej a splošťovanej. Teším sa, že ju teraz vydavateľstvo Absynt prinieslo slovenským čitateľom. Jedna z najlepších kníh, aké o Afrike existujú. Eben (Ryszard Kapuściński , 2016)

Eben

Už prvá kniha rozhovorov (Boh alebo nič) s africkým kardinálom bola nečakaným prekvapením. Jeho otvorenosť a srdečnosť v kombinácii s hlbokými a konzervatívnymi postojmi boli bleskom z neba do našej slovenskej duchovnej atmosféry. V Sile ticha odovzdáva skúsenosti človeka vyrastajúceho na africkom vidieku, ktorý dôverne pozná posvätnosť i tajomnú atmosféru ticha úzko prepojenú s prírodou, vlastným bytím človeka i so všetkým, čo nás presahuje. Hovorí o tichu ako o Bohu v nás a o jeho absencii v našich srdciach. O tom, ako veľmi sa potrebujeme do ticha ponárať a ako veľmi ho potrebujeme tvoriť mlčaním. Možno to ide aj s vekom, ale čím som staršia a čím je svet naokolo neustále hlučnejší, tým je pre mňa ticho vzácnejšie a dôležitejšie. Sila ticha proti diktatúre hluku (Robert Sarah, 2017)

Sila ticha proti diktatúre hluku

Niekoľko rokov za sebou si dávam predsavzatie, že prečítam všetky knihy z finále súťaže Anasoft Litera. Ešte nikdy sa mi to nepodarilo. Tento rok som zatiaľ stihol historický román Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom a horor Trhlina od Jozefa Kariku. Zo žánrovej literatúry mám najradšej detektívky a je možné, že to, čo mi v Karikovej knihe pripadalo ako klišé, je v skutočnosti kánonom mysteriózne hororového žánru. Aj napriek tomu sa mi stránky knihy Trhlina otáčali ľahko a jej hrdinov som do Tríbečských húštin nasledoval s nedočkavosťou. Bál som sa o nich, bál som sa s nimi. A tak to má pri tomto type literatúry byť. Nedeľné šachy s Tisom vo mne vzbudzovali iný druh strachu. Úzko mi prišlo, keď  som si uvedomil, koľko  postojov a argumentov neľudských ľudákov je znova súčasťou našej každodennosti. Ten pocit umocňoval fakt, že sa príbeh odohráva na miestach, kde som strávil prvých osemnásť rokov svojho života a rozprávačka Anička Žitňanská  bola ako Anča Iciková súčasťou urbánnej mytológie môjho rodiska.   Lavríkovi sa podarilo z bubáka, ktorým mamičky v Bánovciach nad Bebravou strašili svoje neposlušné deti, urobiť živého človeka. Určite mu k tomu pomohla poctivá historická práca v archívoch a pri rozhovoroch s pamätníkmi. Ale kľúčovým je štýl. Lavrík pracuje s faktografiou tak, že premieňa suché historické údaje na živý obraz. Na ten obraz síce nie je pekný pohľad, ale je to pohľad potrebný, pretože je pravdivý. Nedeľné šachy s Tisom (Silvester Lavrík, 2017)

Nedeľné šachy s Tisom