Nie je opica ako opica

Lucia Kršková, Barbara Kršková

Hravá, plne ilustrovaná a interaktívna encyklopédia pre deti od 6 – 7 rokov. Autorky Lucia Kršková a Barbara Kršková v krátkych textoch, ktorými sú skôr nevšedné zaujímavé informácie zo života vybraných primátov, predstavujú deťom jednotlivé druhy poloopíc, opíc a ľudooopov. Čitateľov sprevádza v knižke malá opička, ktorá sa rozhodla urobiť poriadok v tom, aby deti nehádzali všetky opice do jedného vreca. Postupne im rozpráva o jednotlivých druhoch a nakoniec si pre čitateľov pripravila i zopár vedomostných úloh.


Egreš vydal svoju tretiu knižočku, a bude od Egrešu tretia, ktorú budete chcieť mať doma na polici. Tak ako pri prvých dvoch, aj tu ide o naozaj atraktívnu knihu, ktorá je svojimi ilustráciami veľmi osviežujúca, no pritom vlastne trochu „iná". A tak ako doteraz, aj táto je takým precíznym kusom tlačoviny (parádny papier, veľmi pekný font), že sa s vami pri otáčaní stránok bude rozprávať. Ide takmer o encyklopédiu o opiciach z autorskej dielne mamy etologičky a dcéry ilustrátorky, a nájdete v nej celú kopu zvláštnych a zaujímavých detailov zo života opíc. Kombinácia obrázkovej knihy a literatúry faktu je magická: detivsa cez ňu učia o svete okolo nás, no vďaka ilustráciám sú všetky fakty naplnené životom. Samozrejme, nečakajte kompletné informácie na úrovni encyklopédie, úlohou tejto knihy nie je suplovať učebnice a príručky. Avšak plní zásadnú úlohu, ktorá uniká takmer každej našej učebnici: vzbudzuje chuť vedieť viac. Vraj pre deti približne od šesť, no listovať bez čítania si ňou budú aj minideti,va listovať s čítaním a obdivovaním zase najstarší rodičia. To je kniha, ako má byť: rastie s vami. Poklad. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)


(Nielen) knižky z dielne Egreš sú vždy veľkým vizuálnym dobrodružstvom. V poslednom čase k nim pribudla táto novinka, ktorá malým a možno aj veľkým čitateľom ukáže, že Nie je opica ako opica. Dozviete sa, ktoré z nich, tak ako my, používajú toaletný papier či bylinkový šampón, navzájom si do očí strkajú prsty, obľubujú kúpanie v bazéne alebo dokonca to, ktorá bola prvou opičou kozmonautkou. Tieto zaujímavosti sprevádzajú kúzelné ilustrácie, a tvoria tak spolu naozajstné dobrodružstvo pre všetkých. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)

Ďalšie odporúčania


Každá debata o Ukrajine a Majdane, do ktorej v uplynulom období vstupujem, sa zvyčajne končí slovami Sče ne vmerla i ne vmre. Ide o názov knižného rozhovoru poľského reportéra Pawla Smoleńského a ukrajinského spisovateľa Jurija Andruchovyča, ktorý vlani vydalo vydavateľstvo Absynt. Rada sa k nemu vraciam aj preto, že spája dynamické, priame, neprikrášlené, expresívne svedectvá s faktmi a so širším kontextom, v ktorom sa odohrali. Veď, čo už u nás vieme o tom, ako Majdan súvisel so životom na Donbase? Andruchovyč je pankáč, sype to zo seba, nech sa z jeho zážitkov nestratí ani detail, Smoleński mu sekunduje a jeho výpoveď dáva do podoby skvelej poľskej reportáže. O Majdane a udalostiach po ňom som sa zhovárala s mnohými Ukrajincami, ale najsilnejšie mi ho sprostredkovali práve oni dvaja v knihe Šče ne vmerla i ne vmre. Šče ne vmerla i ne vmre. Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom (Smoleński Paweł, 2015)

Šče ne vmerla i ne vmre. Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom

Knihu o posledných rokoch života citlivej ruskej poetky Maríny Cvetajevovej najviac vystihuje veta, ktorú si zapísala niekoľko rokov pred týmto strašným obdobím: „Moje ‚nemôžem’ je určitý prirodzený predel, nie len moje, ale každé. ‚Nemôžem’ je posvätnejšie než ,nechcem’. ,Nemôžem’ sú všetky premožené, ,nechcem’, všetky opravené pokusy chcieť - je to konečný výsledok. Moje ,nemôžem’ je najmenej zo všetkého bezmoc. Ba čo viac, je to moja hlavná moc. Znamená to, že vo mne je niečo, čo navzdory všetkým mojim túžbam (násiliu na sebe) predsa len nechce." Je dobré, že som to čítal práve v týchto týždňoch života. Pád do propasti (Irma Kudrovova, 2016)

Pád do propasti

Aké frustrujúce je nechápať a byť nepochopený? A zároveň ako nás obmedzuje naša snaha všetkému porozumieť a retarduje zjednodušované vykladanie života, ľudského konania a citov v mene (ľahšieho) pochopenia. Phillips uvažuje o Kráľovi Learovi či Othellovi a píše o tom, že radšej svet „zavraždíme, akoby sme sa mali vystaviť zmene“ a že rodičia by nemali očakávať, že im bude dávať zmysel, do koho sa ich deti zamilujú. „Stojí za to zamyslieť sa, aké hranice budú musieť brániť tí, ktorí netúžia vždy pochopiť. A či im to prejde.“ Čo nám uniká (Chvála nežitého života) (Phillips Adam, 2015)

Čo nám uniká (Chvála nežitého života)